Motocykle z Považia: Naše Babetty sa vyvážali do celého sveta

Plus 7 Dní 23. 2. 2020


V Považskej Bystrici vyrobili tisíce motocyklov, vyvážali ich do osemdesiatich krajín sveta. Spomienky na túto slávnu históriu oživuje konštruktér motorov Zdeno Metzker.


Začalo sa to, keď vnukovi kúpil pod vianočný stromček hrubú anglickú encyklopédiu, kde bolo pár riadkov o slovenských motocykloch. Stručná informácia o Manetoch, Pioniera nespomenuli vôbec, no uviedli prototypy, z ktorých sa vyrobili možno dva kusy. Zdeno Metzker dal dokopy informácie a poslal ich vydavateľovi v obálke. Nech vie, čo sa u nás v skutočnosti vyrábalo. Potom sa na internete dočítal, že Manety prišli do Považskej Bystrice z Brna a že Jawu 90 vyvinuli v Prahe. „Pritom ja sám som pracoval na konštrukcii jej motora! Povedal som si: Tak to teda nie,“ spomína Zdeno Metzker. Má 78 rokov a 35 z nich pracoval na vývoji slovenských motocyklov. O histórii ich výroby na Považí píše už piatu knihu.


Ukradnutá chladnička

Motocyklovú slávu mesta na Považí odštartovala, paradoxne, zbrojná výroba. Ešte za prvej Československej republiky vyrábali náboje v Bratislave. Patrónka je dodnes pomenovaná po fabrike firmy Roth, ktorá tam kedysi stála. Keď sa hrozba Nemecka pre Československo stávala čoraz reálnejšou, pritlačilo ministerstvo národnej obrany majiteľov fabriky k múru - buď sa presťahujú ďalej od rakúskych hraníc, alebo im zruší objednávky. Vedenie firmy objavilo pozemky nejakého poľského grófa pri Považskej Bystrici. Lúky a majer. Dnes je na nich priemyselný areál bývalých Považských strojární. Prvé výrobné haly postavili ešte pred vojnou. A začali vyrábať muníciu. Za slovenského štátu začlenili súkromnú fabriku do Herman Göring Werke.


Po vojne bolo treba naštartovať mierovú výrobu. Z výrobných liniek schádzali mliekarenské kanvy, fľaše na sódovku aj chladničky. Chladničky vtedy nikto na Slovensku nerobil. „Tak v Prahe ukradli chladničku americkej armáde, odkopírovali ju a dali do výroby do Považskej. No vtedajší riaditeľ Jaroslav Kubík videl budúcnosť fabriky v motocykloch. Autá boli drahé a bolo ich málo. Motocykle sa vyrábali v Česku, no v sortimente chýbal malý motocykel. Dovolili nám vyrábať motocykel s kubatúrou do sto kubických centimetrov,“ hovorí Zdeno Metzker.


Prvý motocykel vyvinutý a vyrobený na Slovensku zišiel z výrobnej linky v Považskej Bystrici v roku 1947. Manet M 90. „Aj chladnička sa volala Maneta. Je to pomenovanie po­dľa kopca Manín nad Považskou Bystricou,“ vysvetľuje Zdeno Metzker. „Na motocykli pracovali konštruktéri z Brna, Prahy aj zo Slovenska. Jeho dizajn bol na to obdobie vynikajúci, motor bol dvojpiestový jednovalec podobnej koncepcie ako rakúsky Puch. Vzhľadom na malý objem doháňali výkon konštrukciou. Piesty nútili motor nasávať viac paliva, takže bol účinnejší. Medzi konštruktérov patril napríklad Ján Režňák, letecké stíhacie eso. Mal zlý kádrový profil, lebo počas 2. svetovej vojny zostrelil na východnom fronte tridsaťdva ruských lietadiel. Pomohol mu bývalý partizán, ktorému Režňák zachránil život. Takže napriek všetkému mohol pracovať na konštrukcii motocyklov. V Považskej Bystrici bolo aj letisko, takže využil svoje skúsenosti pilota. Vedenie podniku využívalo na služobné cesty do Prahy lietadlá.“


Prednosť mala puška

Do roku 1951 sa vyrobilo 37 630 Manetov. Situácia po vojne bola zložitá. Aj benzín a pneumatiky boli na prídel. Rafinériu Apollo v Bratislave počas vojny zbombardovali, takže benzínu nebolo. „Nemohli ste si ho len tak kúpiť v nedeľu a ísť na výlet,“ hovorí Zdeno Metzker. „Bol hlad po lacných výrobkoch. Prednostné právo na kúpu motocykla mali úderníci vo fabrikách. Hneď ako sa predaj uvoľnil, stáli pred obchodmi na motocykle rady. Manety boli určené pre jedného, no ľudia si ich doma prerábali, aby sa na nich odviezli dvaja.“


Po vypuknutí kórejskej vojny museli v Považskej Bystrici uvoľniť výrobné kapacity pre zbrojnú výrobu. Chladničky presunuli do Zlatých Moraviec. A keď bol v roku 1955 opäť priestor na motocykle, prišiel do Považskej Bystrice Pionier J-50, vyvinutý Jawou Praha. „Lukratívnu výrobu pušiek odovzdali strojárne Uherskému Brodu. Tak rozhodli ministerstvá v Prahe. Nám nanútili toho Pioniera. Zvláštny hybrid: ani skúter, ani motocykel,“ konštatuje Zdeno Metzker. Na Považí ho prerobili na skúter s nožným štartovaním. Ďalšie rady Pionierov vyvinuli už priamo v Považských strojárňach a do roku 1982 ich vyrobili viac ako 1 700 000 kusov.


Pri vyvíjaní Pionierov bol už aj Zdeno Metzker. V továrni začal pracovať v roku 1965. Jeho otec bol automechanik a on ešte ako malý chlapec s kamarátmi obdivovali skúšobných jazdcov z fabriky. „Mal som šťastie, aké nemá veľa ľudí. Celý život som robil prácu, ktorá mi bola potešením. Niektorí sa hnali za peniazmi. Nemohli zostať konštruktérmi, museli sa snažiť o iné funkcie. Ale mne robilo radosť toto. Neviete si predstaviť ten pocit, keď vidíte, že z čiar na výkrese sa stala skutočnosť.“ Konštruovať motory znamenalo hľadať dobré riešenia, ale nie veľmi drahé.


Manet za sto dolárov

Proces vývoja motocykla trval najmenej dva roky, z toho rok vývoj a rok príprava výroby. Prvé výkresy sa kreslili ceruzkou. Konštruktérky ich obťahovali tušom a v podnikovej rozmnožovni plány vyvolávali pomocou výbojky a čpavkových farieb. Také výkresy išli do výroby. Tam najprv skonštruovali funkčný vzorový kus, na ktorom vychytali prvé muchy. Potom prišlo na rad päť-šesť prototypov. Až keď sa osvedčili, spustila sa sériová výroba. No okrem sériových kusov vyrábali motocykle pre športových jazdcov. V Považskej Bystrici fungoval istý čas pretekársky okruh. Tunajšie stroje však boli konkurencieschopné hlavne v teréne.


Motocykle z Považskej Bystrice smerovali aj za hranice Československa. O tieto kšefty sa vtedy staral štátny Motokov. „V každej krajine žiadal o homologizáciu. Na to sme museli pripravovať výkresy, technické dáta, bolo to dosť komplikované,“ spomína Zdeno Metzker. „Dnes už taký prísny systém preverovania bezpečnosti neexistuje.“ Kontrolovala sa aj patentová čistota.„Niektoré patenty sa kupovali, pri našich riešeniach sme museli byť opatrní, či sa nenabúrame do zahraničného patentu. Mali sme výhodu, naše motocykle boli síce najslabšie, ale aj najlacnejšie. Servisný inšpektor v USA Janko Tucík mi spomínal, že keď prišiel skúter Tatran s objemom 125 kubických centimetrov, tak starší Manet 100 dopredával za sto dolárov.


Ako na zlosť sa motocykle malých kubatúr z Považskej Bystrice predávali v zahraničí oveľa lepšie než veľké české Jawy. „Na značke Jawa bol však postavený celý medzinárodný obchod. Preto sme museli na naše motocykle dávať značku Jawa. Nanútili nám to. A najväčším podrazom bolo, že Jawa od nás chcela za použitie tej značky stotisíc československých korún ročne. Jeden štátny podnik od druhého štátneho podniku,“ krúti hlavou Zdeno Metzker. „Tú zmluvu mám archivovanú dodnes.“


Päťdesiat konštruktérov

Mopedy majú obmedzenú povolenú rýchlosť. „Uškrtiť motor, aby nešiel rýchlejšie, ako má, ale aby mal slušný výkon a akceleráciu, aby sa rýchlo pohol z križovatky, je komplikovanejšie, než navrhnúť silný motor pre veľký motocykel,“ myslí si Zdenko Metzker. „Vymýšľali sme rôzne regulátory.“ Éra skútrov sa však koncom 60. rokov skončila. Na vývoji mopedu pracovalo v Považskej Bystrici päťdesiat konštruktérov a päťdesiat technikov pracovalo v skúšobni a prototypovej dielni. Predaj mopedov v Česku sa skončil neúspechom. „Pre komplikované radenie rýchlostí. My sme zvolili inú filozofiu. Úplnú automatiku. Spojka pochádzala z našej motorovej píly. Inžinier Karol Longauer vyvinul lacné tranzistorové bezkontaktné zapaľovanie.“ Zrodila sa populárna Babeta.


Na zamestnancov strojární sa obracali príbuzní a kamaráti s prosbou, či by im nejakú nemohli prednostne zaobstarať, pretože sa nestíhalo vyrábať. Časť výroby neskôr presunuli do Kolárova. Spočiatku vykonávali hrubšie operácie pre ložiskovú výrobu v Považskej Bystrici. No okresný tajomník komunistickej strany sa vyjadril, že on také „špóny“, triesky po sústružení, vyrábať nebude. Nakoniec sa rozhodlo o presune aj sofistikovanejšej výroby do Kolárova. Dôvod bol hlavne ten, že Považské strojárne dostali novú úlohu: zaviesť výrobu leteckého prúdového motora.


Zachránila by ich vojna

V roku 1986 odišla do Kolárova celá výroba motocyklov. V Považskej Bystrici zostali len konštruktéri a vývojári. Už o tri roky sa to ukázalo ako problém. Závodu chýbali valuty z motocyklov predaných do zahraničia. Výrobu chceli obnoviť. No Kolárovo bolo v tom čase už samostatný podnik a odmietalo vrátiť projektovú dokumentáciu. Preto v Považských strojárňach museli začať odznova. Navrhli a vyvinuli Korado. Predávalo sa ešte počas 90. rokov. Získalo ocenenie Slovak Gold a vyvážali ho do USA, Kanady, Beneluxu, Brazílie, Spojeného kráľovstva, Fínska, Nórska, Francúzska a Nemecka. Kým nástupnícka spoločnosť Považských strojární v roku 2005 nezanikla, vyrobili ich asi 60-tisíc kusov.


Ale vráťme sa do 90. rokov. Po páde socializmu a zlikvidovaní Považských strojární sa nástupnícka spoločnosť Manet snažila zachrániť tým najcennejším, čo mala - plánmi na výrobu leteckého prúdového motora. Obchod s Číňanmi však nevyšiel. Zdeno Metzker je presvedčený, že ho pochovalo pozvanie dalajlámu do Prahy. Skúšali ešte navrhovať a vyrábať elektrické kolobežky, terénne štvorkolky, kosačky, motorové píly. „Ale už to bolo v kolapse,“ spomína Zdeno Metzker. „Takú fabriku by zachránila hádam len vojna... Takže zostali len fotografie a pekné spomienky na to, čo všetko sme v Považskej Bystrici dokázali vyrobiť.“


Nezaslúžený koniec

Keď sa Zdeno Metzker oženil, kúpil si atraktívneho Tatrana, aby sa na ňom mohol voziť s manželkou. Ako vedúci trate na motocyklových pretekoch si užil aj väčšie stroje. Dnes má doma niekoľko veteránov. Neodkladal si ich z tých slávnych čias. Zberateľská vášeň ho chytila až neskôr. Tak zháňal veterány. Má aj jeden z fabrických prototypov. S Veteránklubom Manín sa snažia zhromaždiť celý sortiment, ktorý Považská Bystrica kedysi vyrábala. No na toľko kusov obyčajná garáž nestačí. Smutné je, že neexistuje nijaké múzeum, ktoré by ucelenú zbierku prezentovalo. Podnik mal kedysi múzeum v Orlovskom kaštieli, potom ho predali. Považskobystrické múzeum patriace pod samosprávny kraj nedostávalo peniaze na nákup unikátnych kusov. A keby aj, nemalo by ich kde vystavovať. Získalo nevyužité priestory v budove školy, časť zbierok vystavovalo, kde sa dalo, no expozícia, ktorá by predstavovala históriu výroby motocyklov v Považskej Bystrici, nie je. „Ja som tú históriu zaznamenal aspoň na papieri,“ uzatvára Zdeno Metzker. „Lebo takýto koniec si slovenské motocykle nezaslúžili.“



Jana Čavojská


Čítajte viac: https://plus7dni.pluska.sk/domov/motocykle-povazia-nase-babety-vyvazali-celeho-sveta-retro-foto-montaznej-linky