Príbeh legendárnej fabriky z Považia

Aktuality.sk 6. 9. 2019


Považské strojárne si vybudovali dobré meno predovšetkým pre výrobu malých motocyklov – Manet či Babetta. V najlepších časoch zamestnávali až vyše 12-tisíc pracovníkov.


Len máloktorá fabrika na Slovensku dokázala ovplyvniť svoj región takým výrazným spôsobom ako Považské strojárne v Považskej Bystrici. Tie sa preslávili nielen v Československu, ale aj vo svete vďaka malým motocyklom – Manet, Tatran, Jawa či Babeta. Napriek viacerým pádom a existenčným problémom, podnik, aj keď v pozmenenej podobe, prežil dodnes. A práve v tomto roku oslavujú Považské strojárne 90. výročie od svojho vzniku.



Spoločný podnik

Fabriku založili v roku 1929 dve významné firmy v Československu. Dnes by sme ju mohli nazvať ako joint venture spoločností Zbrojovky Brno a Rothovej továrne na patróny.


„Strojárne sa veľmi rýchlo stali ústredný podnikom celého regiónu. Ich význam by som prirovnal k príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu,“ hovorí Pavol Mikuš, ktorý v Považských strojárňach pracoval takmer celý život. Vyučil sa za strojného zámočníka, prešiel si náraďovňou, až skončil na ekonomickom úseku. Bol aj členom dozornej rady za zamestnancov. Pred príchodom strojární bola Považská Bystrica len veľkou dedinou. V regióne žiadny veľký priemysel nefungoval. V obci podnikalo len zopár živnostníkov v strojárstve a väčšina ľudí sa živila poľnohospodárstvom.


Strategická poloha

A prečo si vlastne zbrojárske firmy vybrali pre svoj nový závod toto mesto? Podľa Mikuša v tom mal prsty štát. Zo strategických dôvodov totiž Ministerstvo národnej obrany Československej republiky podmienilo ďalšie nákupy vojenskej techniky presťahovaním výroby munície z Bratislavy ďalej do vnútrozemia. Samotnú Považskú Bystricu si zvolili preto, lebo mala dobré železničné spojenie s Bratislavou aj Brnom. Navyše, miestna samospráva im vyšla v ústrety. Na začiatku sa v závode zameriavali len na hutnícku výrobu – zlievareň, lisovňa a valcovňa. S blížiacou sa vojnou fabrika postupne pridávala do svojej produkcie aj pušky, náboje a ďalšiu muníciu. So vznikom Slovenského štátu podnik prešiel pod krídla nacistov a stal sa súčasťou nemeckej vojenskej mašinérie, konkrétne patril do konglomerátu Reichswerke Hermann Göring. Počas vojny až do Slovenského národného povstania bol závod dodávateľom Wehrmachtu. Vtedy tam pracovalo až 11 400 ľudí.


Koniec vojny

Po skončení II. svetovej vojny nastali pre najväčšieho zamestnávateľa v regióne veľmi ťažké časy. Výrobný program pre armádu prakticky zo dňa na deň padol. Podnik, ktorý ovládol štát prostredníctvom Benešových dekrétov, musel pristúpiť aj na prepúšťanie. Z vyše 11-tisíc ľudí v ňom zostali len necelé tri tisícky. „Vedenie muselo hľadať nové výrobné programy. Preto začali produkovať kolobežky, kočiare, školský nábytok, mliekarenské kanvy či chladničky. V roku 1947 uzrel svetlo sveta prvý motocykel, ktorý bol nielen vyrobený, ale aj kompletne navrhnutý na Slovensku. Dostal označenie Manet 90,“ vysvetľuje Mikuš. Po Manetoch prišli modely Pionier, Tatran či Babetta. „Všetko to boli motocykle s malou kubatúrou. Motorky s väčším objemom boli viac lukratívnejšie a ich výrobu v Jawe a Čezete Česi nechceli pustiť,“ tvrdí predseda Veterán klubu Manín Zdenko Metzker, vnuk jedného z konštruktérov motocyklov v Považských strojárňach.




Export až do USA

Podľa neho motocykle z dielne strojární boli konkurencieschopné aj na západných trhoch. Vyvážali sa až do 80 krajín, dokonca aj do USA. Väčšinou však pod značkou Jawa. Ako ďalej dodáva Metzker, zaujímavé bolo, že za používanie loga Jawa musela fabrika platiť každoročne 100-tisíc korún. Produkcia motoriek v Považských strojárňach vydržala až do roku 1986. Komunistický plánovači totiž rozhodli presunúť výrobu do Kolárova. Išlo o rozhodnutie v rámci spriemyselňovania južného Slovenska.


Huty, ložiská či prevodovky

V Považskej Bystrici popri motocykloch rozbehli aj ďalšie programy. Začali s výrobou ložísk, obrábacích strojov, neskôr prevodoviek a koncom 80. rokov leteckých motorov. Tie boli určené pre prúdové lietadlá L 29 a L 39. Bola to nová generácia motorov pre výcvikové lietadlá. Revolučný rok 1989 a začiatok 90. rokov boli pre Považské strojárne dramatické. Podnik znovu musel zápasiť o prežitie. „Každému bolo jasné, že fabrika nemôže prežiť v takom stave. Objektívne sa to nedalo udržať,“ približuje Miloš Kraus, bývalý generálny riaditeľ. Do závodu nastúpil po skončení vysokej školy, pretože dostal podnikové štipendium. Pôvodne mal odrobiť iba 5 rokov, nakoniec zostal takmer celý život.


Koniec produkcie

Strojárne museli zastaviť produkciu prevodoviek, pretože skončila výroba traktorov v Poľsku a Martine. Rovnako tak skrachovali letecké motory. Ani motocykle, ktorých výroba sa znovu vrátila do Považskej Bystrice, už tak netiahli fabriku. Podľa Krausa gro tržieb dlhodobo generovali strojárňam huty, z ktorých schádzali medené a mosadzné polotovary. Ďalšou dôležitou súčasťou boli ložiská a obrábacie stroje. Motorky sa nikdy nepodieľali na celkových príjmoch viac ako 20 percentami. Preto ich opätovná výroba nemohla podnik v 90. rokoch zachrániť. „Chybou bolo, že sa privatizovalo kupónovou formou. Vlastníctvo sa tak značne rozptýlilo. To bola mútna voda pre špekulantov, aby to ovládli a vytiahli najlukratívnejší majetok,“ tvrdí Kraus. Bývalý šéf priznáva, že posledný model motocyklu Korado sa im veľmi nepodaril. Tým, že sa program motoriek v Považskej Bystrici v 80. rokoch prerušil, oveľa ťažšie sa im potom prenikalo na zahraničné trhy. Väzby už boli pretrhnuté a navyše ázijská konkurencia už postupne obsadzovala krajiny.


Škoda leteckých motorov

Krausa veľmi mrzí ukončenie výroby leteckých motorov. Na prelome rokov 1994 a 1995 totiž boli tesne pred podpisom zmluvy so známou kanadskou firmou Pratt & Whitney. „Bohužiaľ, prevládla koncepcia niektorých ľudí, ktorí presadzovali spoluprácu s Rusmi. Tá však skrachovala. Tým pádom letecké motory tiež definitívne padli,“ doplnil. Nakoniec Považské strojárne začiatkom milénia išli do konkurzu. Na ruinách tohto podniku našťastie vyrástli nové firmy. V areáli fabriky sa usadili viacerí subdodávatelia, ktorí prišli na Slovensko za automobilkami. „Chvalabohu, tradícia strojárstva tu zostala zachovaná a ďalej sa rozvíja. V areáli strojární dnes firmy dávajú prácu približne 7-tisíc ľuďom,“ uzavrel Kraus.


Martin Odkládal – Aktuality.sk


Čítajte viac: https://www.aktuality.sk/clanok/721356/pribeh-legendarnej-fabriky-z-povazia/